zabudnúť
ešte aspoň na chvíľu
na skákajúce duše z osemnásteho poschodia
na plačúce mole vyletujúce zo starých spomienok
plápolajúce vo svetle neónovej lampy ktorá
ožiari náš život
zabudnúť
na bezútešné telá trepotajúce sa po chodníku skazy
ktorý si ich prehadzuje
sem a tam
zo strany na stranu
beznádejne červených s fialovými nosmi a fľakmi na rukách
ktoré nedržali roky nič iné ako pohár v krčme
hneď vedľa ich domova
zabudnúť
na vlaky utekajúce pred našimi plánmi
odísť a zabudnúť na veci o ktorých vraveli
že pre nás veľa znamenajú
viac menej by nám stačilo len zavrieť oči
predstaviť si že čo máme pred sebou nemá s nami nič spoločné
hoci potom musíme prejsť cez cestu
oči otvoriť
nie sa tváriť že sa nás to netýka
zabudnúť
len nezabudnúť svoje meno
ešte ho budeme potrebovať veď čo nám napíšu na
náhrobok